Projekty & aktivity

Login

Password

TOPlistPočet prístupov
Napísali o nás
Rozhovor s Michalom Demešom

Pri vašej práci veľa cestujete po svete. Ktoré miesto na zemi ste si obľúbili najviac a prečo?
Charakter mojej práce v špecializovanej agentúre OSN pre poľnohospodárstvo a výživu FAO, ako aj Medzinárodnej asociácie informačných špecialistov v poľnohospodárstve IAALD, mi umožnil spoznať niekoľko desiatok krajín prakticky na všetkých kontinentoch. Najviac ma oslovili krajiny ako Švajčiarsko, Austrália či Kanada, vzhľadom na slobodu a kvalitu života ich obyvateľov, ako aj na krásu prírody, o ktorú sa ich obyvatelia starajú lepšie, ako je možné bežne vidieť v iných krajinách. Po všetkých doterajších skúsenostiach však môžem iba potvrdiť záver starého ľudového príslovia: "Všade dobre, doma najlepšie". Ja som doma vo Vrábľoch, kde žije moja rodina, a kde máme na Mašekovom mlyne rodinnú biofarmu.

Odkiaľ vlastne pochádzajú Vaši predkovia?
Rodina Demešovcov pochádza z Nitrianskeho kraja. Otec a jeho predkovia sú pôvodom z Cabaja a mamička a jej predkovia pochádzajú z Pohraníc. Z troch bratov som však iba ja zostal natrvalo bývať vo Vrábľoch, pretože bratia sa po ukončení vysokej školy presťahovali a založili si rodiny v Bratislave. Otcov mladší brat Rudolf a jeho syn Jozef a jeho deti tiež bývajú v Vrábľoch.

Na ktoré miesta vo Vrábľoch máte z detstva najkrajšie spomienky?
Určite medzi ne patrí rodinná pohoda vytvorená rodičmi, bratmi a kamarátmi zo starého dvora, ako sme volali "teslácke" bytovky na Kolárovej ulici, kde som vyrastal, kým sme sa presťahovali do rodinného domu, ktorý postavili rodičia. Tým naša rodina natrvalo zostala vo Vrábľoch, kam sme prišli bývať v polovici 50-tych rokov minulého storočia. Tiež sú to spomienky na rieku Žitavu a chytanie rýb, rakov či ondatier, holubárčenie v miestnom spolku chovateľov poštových holubov či vrábeľskú dychovku, kde ma učili hrať Janko-báči Tóth, Imi-báči Pecek, páni Benedek, Babulic či Tomčáni a mnohí ďalší, z ktorých už mnohí nie sú medzi nami.
Tieto zážitky mi zrejme navždy zostanú v pamäti pri príjemných spomienkach z detstva. Skúšky v bývalej Osvete a neskôr v Závodnom klube ROH Tesla Vráble mali pre mňa svoje osobité čaro.
Rovnako aj koncerty na sv. Urbanka vo viniciach, v družobnom meste Hulín, okresné festivaly dychových hudieb v Hostiach a mnohé ďalšie podujatia sa mi vynárajú v mysli v tejto súvislosti. Rovnako si rád spomínam na vzdelávacie zariadenia, počnúc materskou škôlkou na Levickej ulici, cez 1. ZDŠ a vrábeľské gymnázium a celý rad súdružiek učiteliek, učiteľov a profesorov na gymnáziu, ako sme ich v tom čase oslovovali. Osobitne pozitívne miesto medzi nimi mal pán triedny učiteľ Oťapka, i keď sa musím priznať, že chodenie do školy nebolo v tom čase pre mňa to, čo by ma obzvlášť osobitne bavilo. Až s odstupom času som si uvedomil, aké to bolo potrebné, a že na tých základoch sa dalo ďalej v živote stavať.

V roku 1989 predstavitelia mesta Vráble búrali starú synagógu. Práve pri tejto príležitosti sa Vám podarilo zachrániť Mojžišove kamene a pieskovcový mramorový kameň, ktorý bol umiestnený na priečelý synagógy. Ako to vlastne všetko vtedy bolo?
Je to trochu zložitá a citlivá história odzrkadľujúca čas a udalosti, v ktorej sa udiala. Búranie synagógy som považoval za veľmi barbarský počin a osobne sa ma, ako duchovne a kultúrne založeného človeka, dotýkal. Mám úctu k životu a k práci iných ľudí a vadilo mi silné pokrytectvo vtedajších predstaviteľov štátnej a cirkevnej moci. Prvých pre samotný vandalský počin zbúrania vrábeľskej synagógy a druhých pre jednoducho vedome či podvedome ignorujúcich túto skutočnosť, lebo sa ich priamo netýkala. Rovnako bola nad moje chápanie vtedajšia neschopnosť či oslabenosť židovskej komunity, ako pôvodných staviteľov a majiteľov tejto cennej budovy majúcej svoju historickú a duchovnú hodnotu, ktorá bola pamätníkom posledných zostatkov starodávnej svetovej civilizácie zastúpenej v meste.
Z vtedajšej osobnej pozície neumožňujúcej mi nič iné urobiť, som si zistil, že celá budova, vrátane tabúľ, bude asanovaná a vyvezená na skládku stavebného odpadu. Niečo sa vo mne vtedy vzbúrilo, na základe čoho som poprosil nášho suseda, vedúceho asanačnej skupiny, ktorý bol poverený práce zrealizovať, či by mohli tabule s Desatorom Božích prikázaní a nadpis nad vchodom zložiť tak, aby sa nerozbili a mohol si ich zobrať. Sused moju prosbu a trocha svojrázne želanie rešpektoval, a tak tabule dnes stoja pri bývalom väzenskom múre na našom rodičovskom pozemku. Triangel s nadpisom "Buď požehnaný, kto prichádzaš do chrámu Pánovho", ktorý bol na priečelí synagógy bol na želanie môjho brata Pavla venovaný prezidentom Slovenskej republiky pánom Michalom Kováčom Múzeu holokaustu vo Washingtone pri príležitosti jeho otvorenia roku 1993.

Spomínali ste, že máte rodinnú biofarmu na Mašekovom mlyne. Kedy ste sa rozhodli založiť farmu a prečo práve na Mašekovom mlyne?
Na Mašekov mlyn sme s rodičmi chodili ako deti v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Po smrti pána Oskára Mašeka a odsťahovaní sa jeho rodiny z mlyna sa tieto kontakty z detstva na čas prerušili. Keď som začal po vyštudovaní pracovať v Agrokomplexe, častejšie som sa stretával s pánom Zoltánom Mašekom, vtedajším správcom Archívu vín vo Vrábľoch. Tieto rozhovory a spomienky na detstvo vo mne posilnili záujem o tradičné poľnohospodárstvo, pretože aj moji starí rodičia boli poľnohospodári, no ja som ich hospodárenie kvôli socializácii a združstevneniu už nezažil. Poznám ho iba z rozprávania rodičov.
Keď sa rozhodla pani Mašeková mlyn predať a naša rodina, ktorá mala k mlynu blízky vzťah, dozrela k realizácii tohto vážneho rozhodnutia, rozhodol som sa veľmi zanedbaný mlyn a areál okolo neho v roku 1996 od Mašekovcov kúpiť. Od tohto roku postupne mlyn a lokalitu okolo neho dotvárame do podoby rodinnej biofarmy a skanzenu uchovávajúcich to, čo tu bolo vytvorené predchádzajúcimi generáciami. Nadviazať na pretrhnutú generáciu a pokračovať v poľnohospodárstve rodinného typu je v našich pomeroch dosť komplikované a náročné, no som presvedčený, že je to možné. V podmienkach znovu zjednotenej Európy zachovanie kultúrneho dedičstva bude postupne naberať na význame. Videl som pekne agrárne miesta v mnohých krajinách, a myslím si že je len otázkou času (jednej-dvoch generácii), kedy sa to opäť stane skutočnosťou aj u nás. Pestovanie vlastných potravín a agro-ekologický životný štýl je to, o čo sa snažíme aj na Mašekovom mlyne. Verím, že podobný prístup k poľnohospodárstvu sa postupne presadí v širšom meradle a skvalitní život nás všetkých.

Údajne sa na spomínanom mlyne pripravuje projekt živého skanzenu a postupne by sa v skanzene malo vybudovať múzeum. O aké projekty skanzenu a múzea vlastne pôjde a čo všetko by sa malo v skanzene nachádzať?
Vzhľadom k tomu, že prevažná väčšina vodných mlynov na strednom Požitaví bola reguláciou rieky Žitavy a socializáciou dediny zničená, a v meste i blízkom okolí nie je možné vidieť žiadny gazdovský dvor typický pre naše prostredie, radi by sme niečo v tomto smere urobili. Farma na Mašekovom mlyne s jej niekoľko storočnou históriou vytvára pre takýto zámer optimálne podmienky. Rešpekt k vlastnej zemi a práci našich predkov zároveň vytvára možnosť výchovy nového pokolenia v úcte k agrárnej tradícii vidieka na južnom Slovensku.
Využitie pôvodnej ľudovej architektúry, pôvodných druhov ovocných stromov, plemien zvierat vrátane tradičného spracovania poľnohospodárskej produkcie domáckym samozásobiteľským spôsobom, ako aj uplatnenie sociálne citlivejšej alternatívnej ekonomiky, sú naším zámerom. Chce to však ešte veľa rokov práce, ako aj nadšencov s citom k histórii, ľudovým tradíciám s primeraným vzdelaním, zručnosťami a sociálnym cítením, o čo sa v tomto zámere všetci zúčastnení spoločným úsilím snažíme.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Ľuboš Trubíni
(20. mája 2004) www.wrable.sk